Pristúpil ku kameňu s mečom. Okolostojaci sa uškrnuli, taký holobriadok!
Mrkol na kamarátov. Druid mu papraďou prešiel po tvári. Chytil sa rukoväte, bola ešte vlhká od spotených rúk toho hromotĺka, čo čepeľ neúspešne kmásal von celú polhodinu. Každý vedel, že ho nevytiahne, a predsa lákalo vyskúšať šťastie.
Zatvoril oči a predstavil si, ako meč ťahá von. Zabral aj naozaj a vtedy kameň, snáď zvetraný, snáď dlhodobo skúšaný magickým mečom, prosto, kameň pukol a jeho väzeň s chrapľavým zvukom vyšiel von.
Nastalo neveriacke ticho. Potom jasot.
„Ja som sa len stavil s kamarátmi!“ kričal Artur, ale jeho hlas v hluku zanikol.