I (of III)

Obrázek uživatele Urrsari
Rok: 
2015
Obdarovaný: 
Blanca

Zhrnutie: Obyvatelia rozprávkového mestečka majú talent na to, aby priťahovali nebezpečenstvo. A keď sa v Storybrooku zjavia postavy z komiksov a mýtov, Ruby vie, že by sa mali mať na pozore. To ale nie je ich štýl.
Prehlásenie: Poviedka nebola napísaná za účelom finančného zisku a postavy v nej patria svojim tvorcom.

Zdravím Blanca,
ospravedlňujem sa za meškanie a za to, že ti budem musieť poviedku servírovať po kúskoch. Dúfam, že sa ti aj tak bude páčiť. No a musím zmĺknuť, lebo prezradím viac než je treba...
Urrsari

Ruby pred cudzincov s úsmevom položila tácku. Lyžičky zacinkali na porceláne a do nosa jej vnikla lákavá vôňa. Aká škoda, že jej káva nechutila.
„Latte machiatto a presso,“ pripomenula zo zvyku.
„Ďakujeme,“ ozval sa ten, ktorý sa v kontraste so svojím spoločníkom stále usmieval. Žiarivými modrými očami a červenými perami jej pripomínal Snehulienku, ale nevedela o tom, že by mala nejakého súrodenca. A v Storybrooku.
Chlap s ostražitým pohľadom vedľa neho proste kývol. Aj on mal svetlé oči, ale chladnejšie. Ako kov.
Boli rôznymi stranami tej istej mince. Z tohto sa jej na zátylku ježili vlasy.
Zvrtla sa na opätku, mala predsa svoje povinnosti. Aj cudzinci nejako stratili kúsok svojho čara, odkedy sa v mestečku objavili. A keďže nejavili chuť opustiť destináciu, určite si nájde priestor aj na ich dôkladnejšie vyspovedanie.
Alebo si vystriehne Henryho či Emmu, ktorí boli aj zdieľni, aj zvyčajne dobre informovaní.
Rozniesla niekoľko ďalších nápojov a chystala sa zahryznúť do koláča od babičky, keď sa zjavil, zase, niekto nový. Vzdychla, odložila maškrtu opatrne na servítku na pulte, a oprášila si ruky od cukru do zástery. Červenej, samozrejme, ale s vyšitými smaragdovými vetvičkami ihličia a zlatavými viančnými guľami. Taktiež babičkina práca.
Príchodzí návštevník vyzeral pomerne zmätene. Súdiac teda podľa jeho očí, ktoré ako jediné z jeho tváre neboli omotané šálom, a ktoré šibali sprava doľava, a zase nazad, sťaby vpíjali do seba každý detail, každého návštevníka podniku.
„Želáte si?“ opýtala sa čo najmilšie, a bola na seba za ten výkon pyšná. Predsa kvôli nemu hladovala.
Zvuk Rubyinho hlasu vytrhol muža z tranzu, šklbol sebou, jeho pohľad sa ustálil zabodnutý do nej.
Ostrý sťa dýky. Musela ho v duchu porovnávať s tým čudákom, ktorého obslúžila predtým.
Než si rozmyslela, či je niektorý z nich nielen čudný, ale aj nebezpečný, pohol sa rozvážne k nej. Kývol hlavou smerom ku Cricketovi, ktorý sa nedávno usadil pri bare a bol po jeho ľavici zaujatý bojom so zarosenými sklami svojich okuliarov.
„Takže viedenskú,“ overovala.
Odvetil jej kývnutím. V duchu pokrčila plecami nad tou stručnosťou, ale otočila sa, náš zákazník, náš pán, blablabla. Hoci jej nebolo príjemné, byť chrbtom k tomu podivínovi.
„Zdravím, vy ste z tých nových, však, alebo úplne nový? Čerstvá krv? Ja som Jiminy Cricket, teší ma,“ prehlušil mierny hlas psychiatra hučanie kávovaru, a Ruby nastražila uši.
„... “
„Aha, chápem, musíte byť vystresovaný. Ospravedl-... ale, Bongo, nechaj pána na pokoji,“ Ruby sa otočila pod zámienkou kompozične správneho naaranžovania cukru na tanierik, a videla tak, že doktor sa nervózne ospravedlňuje za svojho dalmatínca.
Ustrnula v očakávaní. Z nevysvetliteľnej solidarity so psami mala vo zvyku posudzovať charakter ľudí podľa toho, či sa k nim správajú milo. Nemusela sa však obávať.
Chladný chlapíkov pohľad, ktorým zazrel na Cricketa, sa roztopil v prinajmenšom neutrálny, keď klesol ku psovi na napnutej vôdzke. Trhol rukou, zase si ju oprel o stehno, a potom sa konečne rozhodol a pohladil Bonga po bodkovanej srsti.
„Pekný pes,“ zamrmlal zachrípnuto. A ak sa Ruby začala mierne roztápať v teplej kaviarni, nuž, nestihla, keďže muž ruku kŕčovito stiahol a otočil sa k nej, zjavne čakajúc na objednaný nápoj.
Keď ju pristihol pri čine alebo vlastne nečinnosti, keď vyčarovala na tvári ochotný úsmev, podala mu šálku a zase sa začala tešiť na zahryznutie si do koláča, dnu sa veľmi kultivovane votreli ďalší návštevníci, zase noví. Bolo vlastne na svete toľko rozprávok? premýšľala, kulisu jej myšlienkam tvoril monológ posmeleného psychiatra o mestečku s cudzincom, ktorý mlčky sŕkal kvu cez medzeru vo vrstvách šálu.
Návštevníci, blondiak a ryšaňa si simultánne a synchronizovane prehliadli bar. Keď muž zahliadol toho so šálom, oči sa mu rozšírili a s pootvorenými ústmi zovrel rameno tej žene, ktorá sa nejako vzrušene netvárila.
„Bucky?“
Blondiakov hlas spôsobil, že sa maskovaný svižne zvrtol, až mu vlasy v elegantnej otočke odleteli spred očí.
„Kto je dopekla Bucky?“ zachrčal, a vyskočil pružne na nohy.
Obaja muži sa zasmiali. Napätie, ktoré sa zračilo na tvárach v kaviarni, sa uvoľnilo.
„Dejú sa zvláštne veci, Ruby,“ poznamenal Cricket, spola otočený k nej, spola pozorujúc to zvítanie bez objatia, zato plné rozpakov, prešľapovania, a pohľadov upretých na zem, vysvetľovania stíšenými hlasmi.
„Bongo vás ochráni,“ uškrnula sa a podala mu pre psa keks, „ale pravdupovediac, nevyzerajú nebezpečnejšie než Kráľovná alebo Rumpelstiltskin.“
„Na to by som nevsadil, každý z nás má temnú stránku. Otázkou je, či je pochovaná dostatočne hlboko alebo uviazaná na dostatočne pevnej reťazi.“
Nebola.
Prvý rozpor bol ako ten mráčik na oblohe, ktorý predznamenáva tornádo. Vlastne, bola to
setsakramentsky obrovská chmára, uvedomila si Ruby.
Vracala sa vtedy z nákupov s neodmysliteľným košíkom zaveseným na predlaktí. Hrkotala v ňom fľaša whisky, pre babičku, a coly, pre ňu. Sklonená aby sa ich pokúsia upratať do rôznych rohov vycítila, že sa k niečomu schyľuje.
Na opačnej strane cesty videla toho vždy šálom ovinutého, Buckyho, blúdiť okolo Cricketovej ambulancie. Sláva, takmer si pomyslela a pretočila očami, keď sa stadiaľ vynoril Klobučník. Nikdy sa ho nebála, alebo by to nahlas nikdy nepriznala, hoci od radosti tiež neskákala.
To, čo urobil Bucky, však považovala za trošku prehnané.
Rozbehla sa súčsne s tým, že vymrštil pravú ruku vpred so zjavným cieľom nadviazať fyzický kontakt s Klobučníkovým nosom. Mysľou jej preletela morbídna predstava, že jeho odseknutá hlava tak odletí až niekde na križovatku.
„Hej, daj si pohov,“ zakričala, prebehnúc cez cestu.
Obaja, Bucky aj ona, však podcenili oficiálne nediagnostikovaného šialenca. Ten zdvihol ruky, v ktorých zvieral povestný klobúk, teda zrejme to bol on, k sebeobrane, a Buckyho ruka narazila.
Doslova. Do toho klobúka. Obaja vyzerali byť vývinom situácie značne prekvapení, a tak sa slova ujala Ruby.
„Čo to má znamenať?“
„Kto je to?“ opýtal sa jej Klobúčnik, on ani Bucky sa neobťažovali pohnúť. Boli takmer zrkadlovými obrazmi, teda okrem oblečenia, Buck bol celý v čiernom a praktickom, kým odev jeho soka žiaril všetkými možnými farbami. Potriasla hlavou.
„Klobúčnik-Bucky. Bucky, to je Klobúčnik. A to, že niekto potrebuje odbornú pomoc neznamená, že naňho musíš zaútočiť,“ poučila ho. Do budúcnosti.
Obaja muži sa rozhodli, že sa budú tváriť rozumne, a ustúpili, ruky spustené pri bokoch.
„Kto ťa nasadil, Hydra? Preto vyzeráš ako ja?“ zavrčal Buck.
A zdanie normálnosti bolo ta-tam.
„Hydra je na liečení v ZSZP, a dokonca súhlasila s obmedzeným kontaktom s okolitým svetom, niežeby to bolo niečo platné, samomluva, chápeš... a pretože... počkaj, vy sa naozaj podobáte, teda očami,“ povedala Ruby.
„Organizácia Hydra,“ ozvalo sa spoza šálu.
„Takú organizáciu nepoznám,“ vložil sa do toho Klobúčnik, nonšalantne sa opierajúci o múr.
„Ale on naozaj vyzerá ako ty.“
Bola by požiadala Buckyho o to, aby sa odhalil, žiadne dvojzmysly, ale on ich rozhovor zjavne využíval ako rozptýlenie. Strhol si šál, obmotal okolo rúk, vytvárajúc zbraň, ktorá ak boli Rubyine podozrenia správne, bola by efektívna pri škrtení, a vrhol sa na Klobúčnika sťa leopard na antilopu. Hoci tá antilopa bol zamaskovaný krokodíl. Celé to bolo rýchle a zmätené.
Do omráčeného ticha vyvolaného jej onemením sa ozvalo svišťanie vzduchu a hlasný dych oboch súperov, vyrážaného s obláčikmi sivastej pary. A príležitostný zvuk úspešného úderu. Boli svižní sťa kobry, a tak sa z prekvapenia spamätala až keď Buckyho päsť roztrhla kožu na Klobučníkovej lícnej kosti.
Pramienok krvi sa rozbehol dolu a spomalil na brade, kde sa zhromaždil v kvapke. Čo jej to len pripomínalo?
Kvap. Kvap, počula akoby z diaľky. A veľa dupotu.
„Tak to by stačilo,“ ozvala sa omámene, zároveň s Buckyho blondiakom, v ktorého burácavom tóne jej mdlý hlas zanikol. Tak to bol ten dupot, uvedomila si, keď do jej zorného poľa vstúpili Steve a Natasha.
„To je mi ale prekvapenie,“ zapriadol Klobúčnik ustrnutý v obrannej pozícii, tak ako jeho náprotivok.
Ale vlastne to ale také prekvapenie nebolo. Ruby si všimla, že Buckyho priatelia ho neradi nechávajú potulovať sa samotného. Čo, mimochodom, pokladala vo svetle nedávnych udalostí za rozumný a láskavý prístup.
Zastali mu za chrbtom a v Klobúčnikových očiach zazrela podozrenie, že sa naňho vrhnú ak nie všetci, tak Buck a tá malá ryšaňa s vraždeným pohľadom určite.
Tak predsa s a v niečom nepodobali. Klobúčnik nemal nikoho. A čo má byť to iracionálne bodnutie sympatií a ľútosti nad týmto faktom?
Cúvla. Od oboch, od všetkých.
„Bucky, Steve, mohli by sme vypadnúť,“ nadhodila decentne ryšaňa. Nepovedala, Než sa niečo zvrtne k horšiemu, ale to nemusela. Všetkým znelo niečo podobné v ušiach.
Blondiak konečne odtrhol pohľad od Buckyho a prikývol. Než sa však nechal odtiahnuť Natashou, a on odtiahol Bucka, ospravedlňujúco pozrel na Klobučníka a pokrčil plecami. Zjavne bol voči veciam typu „no doprd... “, ktoré sa v Storybrooku diali s ubíjajúcou a otupujúcou pravidelnosťou, odolnejší.
„Páni, ten chlapík je nejaký labilný,“ poznamenal Klobúčnik, nonšalantne si oprašujúc nejestvujúce smietky z kabáta. Ruby pozerala na chrbty, ktoré sa stočili za roh a zmizli, a zamyslene prikývla.
Zabudla aj oceniť iróniu toho, že niečo také povedal práve Jefferson.
Incidenty ako ten sa potom stali súčsťou života v mestečku. Neboli zvyčajne také nepríjemné, ale ovzduším vo vetre víril s dávno opadaným lístím a snehovými vločkami aj povstavajúci chaos.

Klíčová slova: 

Komentáře

Obrázek uživatele Blanca

Na povídku už se moc těším. Premisa zní zajímavě a Ruby mám ráda, tak doufám :) A meškání (vzhledem k vlastnímu Ježícímu zpoždění) samozřejmě promíjím.

Obrázek uživatele Urrsari

Úprimne mám I. kúsok spichnutý, ale neviem, ako ho nahodiť :)) A to nie som v obchádzaní problémov nejaký amatér.

Obrázek uživatele Blanca

erm... proč to nejde podle návodu? Jinak v tomhle článku je email, kam můžeš Sosačkám napsat o pomoc.

Obrázek uživatele neviathiel

Přes Upravit, jakmile je tohle schválené, úpravy ti půjdou. Dělala jsem to teď několikrát, protože jsem zapomněla vložit tag. (Doporučuji, pro případ, že bude někdo hledat všechny díly povídky.)
Tlačítkem "Náhled" se nenech zmýlit, přes ně se proklikáš na Uložit. :)

Obrázek uživatele Blanca

Hmm, tak to vypadá, že tenhle Ježíšek se někde zasekl na pěkně dlouho... mám ještě čekat?

Obrázek uživatele Blanca

Jééé! To je fajné. Pokráčko! Pokráčko!

Obrázek uživatele Urrsari

Úprimne, mala som taký nával povinností, že som na VN zabudl, za čo sa ospravedlňujem, Blanca, a ďakujem Ave, alebo kto to za mňa, nemehlo, vložil :D Som rada, že sa zdá, ž sa ti Nádilk páči :) a ďakujem aj tebe- za trpezlivosť. Teší na na teba v ďalšom dile Ruby!

Obrázek uživatele Blanca

Jen taková rýpavá otázka, když už máme ten květen... díly II. a III. budou k příštím Vánocům?

-A A +A